31.05.2017
Pendolíno v nás

Tell me and I forget.
Teach me and I remember.
Involve me and I learn.

(Benjamin Franklin)

 

My ľudia sme zvláštni. Presviedčam sa o tom každodenne. Ako keby sme sa chceli učiť na vlastných chybách stoj čo stoj, robiť všetko svojským spôsobom, určovať hranice a spôsoby ako sa veci robia. Mať právo na vlastný patent je proste dnes „in“.

 

Najúsmevnejší na tom však je fakt, že presne tie isté chyby už pred nami urobili iní, že dokonca (to je fakt bizarnosť nad bizarnosť) sami opakujeme vlastné chyby a poučenie z minulosti okolo nás presviští ako pendolíno.

 

Predstavte si jednu nemenovanú firmičku stredného rozmeru. Miestni zamestnanci makajú, vyrábajú, aj výsledky dosahujú. Navonok všetko fajn. Keď s nimi hodíme reč, ukáže sa, že atmosféra je na bode mrazu, že za makaním sa skrýva pobehovanie sem a tam, lebo si zháňajú v lepšom prípade informácie, v horšom samotnú robotu, že keď vznikne problém, utekajú za „riešičom“ problémov namiesto toho, aby sami čelili hľadaniu možných alternatív, že .... Miestnym koloritom sa stala veta: „Veď ja som mu to povedal...“. Napriek tomu to ten, komu to bolo povedané buď ignoroval, alebo zabudol, alebo tomu neporozumel, alebo mu to nebolo vhodne odkomunikované... tých lebo/alebo môže byť x-y. A tak napriek tomu ,že sa veľa pohovorilo, občas aj medzi dverami, pri revúcich strojoch, či nad cigaretkou s uvoľnenou atmoškou, SLOVO zostalo ZABUDNUTÉ. No napriek tomu, že každý si uvedomuje, že „dačo neni v porádku“, nik neurobí krok k zmene.

 

Poznáme to veľmi dôverne z tréningov. Lektor, s ktorého výkonom sú spokojní účastníci je z 99% ten, ktorý si neuzurpuje právo nechať sa počúvať, nenudí divákov rétorickým predvádzaním sa a nezakladá si na odovzdávaní informácií a skúseností len prostredníctvom slov.  Naopak, učí ich spôsobom zapájania do diania, kde iniciatíva a vlastný prínos majú na proces uvedomenia a zapamätania 100% účinok. Je to facilitátor na ceste k poznaniu. Áno, isteže, bolo by jednoduchšie pekne recitovať naučené slajdy. Otázka však znie, či by si niekto niečo pamätal?

 

Výhovorkou number one býva čas. Nemáme čas, každému vysvetľovať dookola veci alebo ísť do detailov, nemáme čas nechať riešenia na nich, lebo sme v časovej tiesni a preto je potrebné urobiť rozhodnutie za nich, kým to on/ona urobí, to si radšej spravím sám... Nejak mi z toho začína vychádzať, že keď spojíme „nemáme čas“ + „len im to povieme“ ľudí sami učíme odkázanosti na nás a každopádne ich nezapájame do diania a teda NEUČÍME ICH ako loviť ryby.

 

Spät k tým chybám zo začiatku. Benjamin Franklin je trošku starší ročník, prečo teda múdrosť, ktorá platila v jeho časoch opomíname a k poznaniu platnému dáky ten rôčik sa dopracovávame cez vlastné chyby?

Späť